Skláňam sa pred veľkoleposťou vašej imaginácie. Obyčajný, neinformovaný – a nebojme sa povedať že v názoroch priam primitívny – človek si mohol myslieť, že kus zabudnutej zeme pred vašou veľkostavbou je práve iba tým: zabudnutou zemou, pomníkom nenásytných snov slovenského developerského kapitalizmu.
Pozorným pozorovaním a premýšľaním, v ktorom som často musel siahať za hranice svojich (obmedzených) intelektuálnych schopností, som však pochopil. Uvidel som veľkoleposť vášho zámeru – neobrobený kus našej otčiny, ľudovo nazývaný „pampa“, je gigantickým kalendárom, pri ktorom ak stavitelia Stonehenge, menhirových radov v Bretónsku, či astronomických pozorovateľní v Machu Picchu musia blednúť závisťou. Váš geniálne jednoduchý a predsa presný prírodný kalendár neomylne ukazuje nie len ročné obdobia, ale aj hodiny dňa. Posúďte sami:
Ešte nedávno bola pampa pokrytá bielou prikrývkou – pohľad z výšky Temnej veže, či nízkosti ulice, nemohol nikoho nechať na pochybách, že sa nad našimi krajmi vládne zima. Lesknúce sa ľadové plochy zas signalizovali krátke obdobie, v ktorom sa prechodné otepľovanie ohlasujúcej sa jari strieda s poslednými záchvevmi zimného mrazu. Odborník by povedal – na naše územie prenikol zo severozápadu výbežok tlakovej výše, ktorý vo frontálnej oblasti priniesol studený arktický vzduch... Teraz sa rozmočená pôda pampy podobá sibírskemu permafrostu, rozmŕzajúcemu pod vplyvom globálneho otepľovania. Definitívne prichádza jar. Jej vláda sa ohlási nesmelými výhonkami zelenej trávy, ktoré však budú rýchlo zadupané kolesami áut nižšej a nižšej strednej triedy. Nemýľme sa, tieto ľudové približovadlá kalendár nijako neznehodnocujú – sú súčasťou geniálneho výtvoru. Hlboké koľaje, ktoré po sebe budú zanechávať v rozbahnenej pôde budú totiž neklamným znakom toho, že prišiel daždivý apríl. A tak to pôjde ďalej – chumáče suchej trávy, ktoré vietor preháňa po aridnej pôde počas horúcich letných mesiacov, náznaky lístia naviate počas jesene z posledných stromov vzdorujúcich vášmu delevoperskému nadšeniu... váš megakalendár má unikátny a úchvatný obraz pre každé ročné obdobie.
Ale to nie je všetko. Vo svojej veľkosti ste ho dokázali skombinovať s presným, neomylne fungujúcim hodinovým strojom, a antických sedem divov sveta tým definitívne odsunuli na úroveň púťových atrakcií. Kto pri pohľade na pampu (dovoľte mi používať tento familiárny, zaužívaný výraz) z jedného z nespočetných poschodí temnej veže, a uvidí jedincov zo zvláštneho dvojjediného živočíšneho druhu psíčkarov, neomylne vie, že je šesť hodín ráno. Prichádzajú prvé ľudové autíčka? Sedem. Pampa sa zapĺňa? Osem. Poslední zúfalci kľučkujú a hľadajú voľné miesta? Deväť. Skraja tohto magického priestoru postávajú hlúčiky vašich fajčiacich poddaných? Desať. Takto môžeme opäť pokračovať – obedom a tlupami vyhladovaných poloľudí, vydávajúcich sa krížom cez pampu za potravou, postupným uvoľňovaním priestoru v poobedňajších až podvečerných hodinách, a jeho opätovným ovládnutím psíčkarmi okolo deviatej večer...
